Božie cesty sú nevyspytateľné.#

— Vari ste tu mali požiar? — Ale božeuchovaj, už len to by nám chýbalo. Aspoň od takej pohromy nás Hospodin zaratoval. Nie, pán môj, zhorel akosi sám. V ňom sa čosi chytilo, priveľa si vypil ; iba belasý plamienok z neho vybĺkol a zotlel, načisto zotlel a očernel ako uhoľ ! Aký to len bol skvelý kováč ! Odvtedy sa ani odviezť nemôžem ; nemá kto kone podkovať. — Všetci sme v rukách božích, tetuška, — povzdychol Čičikov. — Veď viete, že božie cesty sú nevyspytateľné. Tak čo, tetuška, prepustíte mi ich? — Koho, pán môj? — Nuž tých všetkých, čo vám pomreli. — Ale akože vám ich mám prepustiť? — Celkom jednoducho. Alebo mi ich hoci predajte, slušne vám zaplatím. — A to ako myslíte? Namojveru vám nerozumiem. Hádam by ste ich nechceli vykopať? Čičikov si uvedomil, že starena nič nepochopila, a tak neostáva iné, ako ešte raz ozrejmiť, o čo mu ide. Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava: Petit Press 2006.

Len tak, pre seba. Slovami sa dotýka najintímnejších záhybov svojej duše. Ako bojuje s hamburgermi, hranolkami, psychoanalytikmi, nadváhou. Ako závidí, nepraje, nechápe a plače. Nemiluje, nie je milovaná, študuje no nezvláda. Ako nerozvážne rozflákala životnú poistku, ako sklamala rodičov, ako stále prehráva. Ako sa za dva roky nič nezmenilo ale len zhoršilo. Ako trpí a vzdáva sa. Klikol som na diskusiu. Viem, vstúpil som medzi tie záhyby nepozvane. No hovorím si : „Veď Božie cesty sú nevyspytateľné“ a k odkliku na môj blog som jej napísal : „ Keď nevieš ako ďalej, lebo pre trápenie, ktoré si zo sebou životom zŕňaš nevidíš na cestu, povedz svojmu anjelovi strážnemu toto: Vidíš že sa trápim, lebo nevidím na cestu po ktorej mám ísť. Potrebujem tvoju pomoc. Pokorne ťa žiadam : NAROVNAJ VŠETKO ČO JE POKRIVENÉ !!! A daj mi silu to znovu prijať a napraviť. Možno toto ťa posunie v živote ďalej. http://korpus.juls.savba.sk:8080/manatee.ks/annotation?pos=259891337&corpname=prim-4.0-public-all

Zrazu ma niekto poklepal po pleci. Po chvíľkových rozpakoch som v dotyčnom spoznal starého spolužiaka ešte z čias základnej školy. Vracal sa domov zo zahraničnej študijnej stáže, ktorú mohol absolvovať vďaka výborným študijným výsledkom dosiahnutým na prírodovedeckej fakulte. Okrem cenných vedeckých skúseností si však domov prinášal aj niečo neporovnateľne cennejšieho a vzácnejšieho. Vieru v Pána Ježiša. Priniesol si vieru, po ktorej tak túžil, no nedokázal ju uchopiť, ktorú hľadal, no nedostávalo sa mu jej. Až nevyspytateľné Božie cesty ho nakoniec zaviali kdesi ďaleko, do neznámej krajiny, aby cez život v spoločenstve mladých veriacich ľudí našiel kľúč k novému životu v Ježišovi Kristovi. Skutočne. V živote nejedného z nás sa odohrala čudesná udalosť, ktorej sme možno v danom okamihu nepripisovali nijaký význam, no ktorá v konečnom dôsledku znamenala pre náš život radikálnu zmenu. Takéto radikálne zmeny nie sú v živote ľudí ojedinelé. Služba slova. Kežmarok: Vivit 2002, číslo 4.

Ondrej a Anastázia prijali sviatosť manželstva. O rok sa im narodila dcérka Tatiana. Borisko bol tichý, poslušný chlapec, rád miništrovával. Keď dokončil ľudovú školu, rodičia rozhodovali, kde ho dať. V rozhodovaní im pomohol pán farár. Postaral sa, aby dobrý chlapec chudobnej rodiny dostal sa na gymnázium. Po maturite sa sám Boris rozhodol, že nastúpi do kňazského seminára. Kňazstvo sa stalo jeho ideálom. Jeho túžba sa splnila a v roku 1937 bol vysvätený za kňaza. Aké nevyspytateľné sú božie cesty! Od Moskvy putuje do ďalekej cudziny, kde sa stane kňazom. Aké asi predstavy mala Anastázia, keď sa jej narodil najmladší syn Boris a keď ho po prvý raz vzal na ruky jeho otec Nikolaj? Bola by vtedy uverila, že raz bude s tým chlapčekom putovať do ďalekej krajiny a tam sa stane katolíckym kňazom ? Po celý život bolo badať na tvári ruského chlapca a už kňaza akýsi utajený smútok za rodným krajom a žiaľ za nezvestnými bratmi. Janega, Štefan: Spomienky cirkevného sudcu. Bratislava: Oto Németh 2001.

Ten nevedel, že pred ním stojí Mišo Čajka, chcel mu dať odmenu za záchranu. No Mišo to neprijal, povedal kto je a žiadal len odpustenie pre seba a svoju ženu. Starý Villáni im odpustil a tak sa Mišo vrátil domov. Po pár rokoch sa Michalovi a Hanke narodil synček Janko a Hanka vyzdravela. Manželia boli zase spolu šťastní a všetko sa dobre skončilo. „ Podivno! – Tedy neresť stá už prehrmela nad tým párom a opäť blaha svitnul máj? Sú tajné božie cesty veru! “ O slovenskom ľude a panstve: „Povedia: - ľud sám si na vine za svoje bôrgy, handry, špiny, za brloh, vo ktorom sa váľa, čmud bytu svojho, nízky lós, mrav drsný, v suk jalovca stuhlý – nech, keď tra robiť, nezaháľa, nech vetché nepodpiera uhly,... Chce žiť! Chce rásť prez všetky hate, čo veky v priek mu nakládli, i ktoré uplietol si sám! http://korpus.juls.savba.sk:8080/manatee.ks/annotation?pos=276641411&corpname=prim-4.0-public-all

Aj tu sú ľudia húževnatí, od rána do večera ťažko pracujú vo viniciach a vedia sa uspokojiť s málom. Keď sa vrátia z práce, s pôžitkom počúvajú veselý džavot svojich detí. V lete je zem spálená, od veľkého sucha úplne stvrdne a rozbíjať tieto tvrdé hrudy motykou stojí veľa potu. Srdcom Mornese je kolégium, rozľahlá budova, ktorá sa týči nad dedinkou ako ochranná bašta. Vystavali ju tamojší obyvatelia na podnet dona Bosca a pôvodne bola určená na výchovu chlapcov z dediny a okolia. Dedinčania boli na svoje dielo hrdí. Božie cesty sú však často kľukaté. Kolégium pre chlapcov sa z určitých dôvodov nemohlo otvoriť, a tak sa don Bosco rozhodol, že tam presťahuje Inštitút dcér Márie Pomocnice, ktorý sa práve v tom čase rodil. Dom teda namiesto chlapcov obsadili sestry s dievčatami. Ale dedinčanom sa to vôbec nepáčilo. Sedliaci zazerali na budovu a v hlúčikoch šomrali: „Aha, ako dopadla naša námaha! V kolégiu sa mohli vychovávať naši chlapci a teraz sa tam zahniezdili tie sestry! Giudici, Maria Pia: Tebe ich zverujem. Bratislava: Don Bosco 2002.

Pozrel pred seba na obraz Ježiša z farebného skla nad bohato zdobeným oltárom, cez ktorý prenikalo poludňajšie svetlo. Nikto iný tam nebol. Nikto nenarúšal jeho súkromie.”Som tu už pár hodín,” povedal,”zvykol som si.” Kňaz si sadol do lavice vedľa Haydena, opatrne, akoby ho boleli kĺby.”Koľko rokov mal váš syn” “Ani sa len nenadýchol, otče.”“Narodil sa mŕtvy?”“Áno.”“Cítim s vami. Človek ťažko pochopí takú stratu. Božie cesty sú nevyspytateľné. Nemôžeme poznať zámery Všemohúceho. Dozerá na viac ľudských životov, než si vieme predstaviť.”“To znamená, že odpoveď neexistuje?” “To znamená, že odpoveď jestvuje, ale my ju možno nikdy nedostaneme. Poznáte Písmo?” “Asi tak dobre ako vy, otče. Ešte vždy z neho viem presne citovať.” “V tom prípade si zopakujte Knihu Jóbovu.” Hayden cítil, ako mu zmeravela sánka. uviesť prameň

Tam som zasa zblízka mohol sledovať pokoncilový vývoj teológie a podieľať sa, hoci skromným spôsobom, aj na príprave viacerých dokumentov o aktuálnych otázkach viery a mravov, a to od roku 1984 ako podtajomník tejto kongregácie. Po vymenovaní za tajomníka Komisie pre Cirkev vo východnej Európe a po vysviacke za biskupa vo vašom rodisku v júli 1997 ste sa venovali novému poslaniu, najmä v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Ako ste prijali túto úlohu ? Na čo si z vašej práce najradšej spomínate ? Božie cesty sú naozaj nevyspytateľné. Keď som počas štúdia sociálnych vied na Gregoriánskej univerzite chodieval na Russicum, aby som hľadal pramene k práci o sociológii v Sovietskom zväze, zároveň som sa učil východnú liturgiu s akousi skrytou túžbou, že by som raz išiel pracovať do Ruska. Roky utekali, dlho to nebolo možné. Pomaly som na to aj zabudol. Keď ma Svätý Otec vymenoval za tajomníka spomínanej komisie, bývalej Komisie pre Rusko, spomenul som si na tú dávnu túžbu... A moje spomienky? Katolícke noviny. Trnava: Spolok Sv. Vojtecha 2001, č. 50