Kto nemá v hlave, má v nohách.#

Večer Zvony domova poukázal na prítomnosť a nenahraditeľnosť podstatných hodnôt v živote každého človeka, ktoré dostáva, robia ho šťastným, má si ich chrániť a rozvíjať ako najvzácnejší poklad, bez ktorých stráca život zmysel. Blížia sa vianočné sviatky, onedlho nastane nákupná horúčka a je veľmi pravdepodobné, že vás postihne nepríjemnosť, ktorá postihla mňa. Budete okradnutí nejakým šikovným vreckárom. Ak sa vám to, nedajbože, stane, zachovajte rozvahu a neurobte chybu, akú som urobila ja. Je to tak, na vlastnú škodu priznávam: kto nemá v hlave, má v nohách. Jedenásteho novembra v Bratislave približne o jednej popoludní v autobuse č. 27 medzi zastávkami pošta a autoškola na Wolkrovej ulici som mala to potešenie byť okradnutá naším tmavším spoluobčanom. Zaregistrovala som v tlačenici podozrivé poťahovanie, ale v pevnej viere v nedobytnosť svojej kabelky, z ktorej mám sama problém niečo vyloviť, som tomu nevenovala pozornosť. Narazila som však na profesionála. SME. Denník. Bratislava: Petit Press 16.11.1996

Pretože sme naozaj presvedčení, že pán Lazarčík by sa mal stať prezidentom, chceli by sme vás požiadať o radu, ako by mal prekonať tú magickú 0, 4 - percentnú hranicu. Fanklub Juraja Lazarčíka Mokrá Chňapka Vážený členovia fanklubu, súhlasím s vaším názorom, že váš kandidát J. Lazarčík použil v diskusnej relácii Sito argumenty, ktorými odrovnal takmer všetkých naokolo. To ocenil aj podpredseda ÚV KSS, ktorý od zúrivosti odstúpil zo všetkých svojich funkcií. Žiaľ, kto nemá v hlave, má v nohách. Čo sa týka prekonania tej 0, 4 - percentnej hranice, bude to ťažké. V prípade, keby sa pánovi Lazarčíkovi podarilo ešte niekoľkokrát dostať na televíznu obrazovku, je teoreticky možné, že by časť populácie buď skolabovala, alebo emigrovala, čím by sa preferencie zvýšili. Vážená redakcia, nedávno predseda SDĽ J. Migaš vyhlásil, že akcie NATO majú čoraz viac iracionálny charakter a že sú neúčinné. SME. Denník. Bratislava: Petit Press 3.5.1999

Zase sme o jeden deň chudobnejší. Morí ho únava, ale nevzdychá. Už je neskoro, dávno po piatej. Až poteraz trčal v triede, priniesol si a skontroloval všetky záznamy o vstupenkách na basketbal ; chýba jeden blok a pri prehľadávaní zásuviek naďabil na Zimmermanovu zprávu a znova si ju prečítal. Celkom ho to vyviedlo z miery. Keď sa zadíval na belasý papier, zdalo sa mu, akoby padal do oblakov. Opravil aj písomné testy, ktoré dnes zadal v štvrtej triede. Chudera Judy Lengelová: kto nemá v hlave, v sklepe nekúpi. Úžasne sa snaží, a azda to je i jeho celoživotný kríž. Keď kráča k schodišťu, znova v ňom ožíva skrytá bolesť a prikryje ho svojím krídlom. Niekto má päť talentov, niekto dva, niekto iba jeden. Ale bez ohľadu na to, či ste robili vo vinici celý deň alebo iba hodinu, keď vás zavolajú k výplate, dostanete rovnakú plácu. Pri spomienke na tie podobenstvá počuje otcov hlas a ešte väčšmi ho to skľučuje. Updike, John: Kentaur. Bratislava: Tatran 1967.

Do nich, páni bratia!' A tu sme začali klanice odtrhovať, rebriny lámať, skálím hádzať, ale huncút sedliak už bol na všetko pripravený, bo štverne boli na jedného koňa naložené, na druhého si sadol a utekal, až sa tak za ním prášilo. Tu sme len videli, že je všetko uhovorená zrada, a pomysleli sme si, že teraz bude najlepšie čím skorej do stolice utekať, i bežali sme, až sme prišli; lebo darmo je. Kto nemá v hlave, musí mať v nohách. Na to ale Daniel, trpko sa usmievajúc, odpovedal: „Ba veru o vás to naopak platiť môže: Kto má v hlave, ten má i v nohách.“ Z toho by bola bezpochyby zvada povstala, ale na to nebolo času, lebo Medziborskovci i so svojimi kamarátmi prikvitli volajúc: „K voľbe, voľbe!“ http://korpus.juls.savba.sk:8080/manatee.ks/annotation?pos=514679848&corpname=prim-4.0-public-all

Laure sa zaleskli v očiach slzy a ticho mu odvetila: „ ečakám, že to pochopíš, ale ja neverím, že bitka niečo vyrieši.“ Takže mi bolo úplne jasné, že aj tá najmenšia drobnosť, ak ju budú potrebovať jej deti, bude mať oveľa vyššiu prioritu, ako pomôcť nám s maminými narodeninami. „Ach, segra,“ ozvala sa Lindsey povzbudivo. „Vieš, ako sa to hovorí: ‚Kto nemá v hlave, má v pätách.‘“ Chcela som namietnuť, že ja mám v hlave, že som sa práve stala šéfredaktorkou s pätnásťčlenným kolektívom, ktorý bude pre mňa pracovať, ale v slúchadle zaznel oznamovací tón. Napadlo mi, či človek môže byť úspešný a zároveň slušný, a nie taký mini Hitler, akým Lindsey začínala byť. Mala som v úmysle dokázať, že môže. Jednu vec o úspechu som však už pochopila. Campbell, Alexandra: Bývalá priateľka. Bratislava: Ikar 2001.

Nadchnúť sa myšlienkou referenda za zrušenie koncesionárskych poplatkov nebolo až také problematické. A keby aj áno, tak ceny, ktoré členovia petičného výboru pridali pre toho, kto zozbiera najviac podpisov, to už človeka chladného nenechá. Večera s petičným výborom mi jednoducho stála za tú námahu. Otázka bola už len ako na vec. Možnosti ako s čo najmenšou námahou zozbierať čo najviac podpisov sú v podstate dve. Buď využiť hlavu alebo využiť telo. Keďže hlava na nič inteligentného neprišla, prišlo na rad telo. Ono sa tak aj hovorí, kto nemá v hlave má v nohách. A aj keď sa to vraví pri inej príležitosti, hodí sa to aj sem. Tri odpoludnia som teda vyrážal do ulíc rodného mesta a snažil sa presvedčiť ľudí aby podpísali petíciu. Koľko podpisov som nakoniec zohnal viem, ale nepoviem, chcem totiž povedať niečo úplne iné. Chcem sa podeliť o skúsenosti z tejto udalosti, ktoré som sformuloval do nasledujúcic 10 - tich pravidiel : Pravidlo č. 1 : 80 percent ľudí petíciu určite nepodpíše v prípade, že nepodpísal človek, pred ním oslovený. Hospodárske noviny 08/02

Ešte vidím posledný vozeň svojho obvyklého spoja. Sakra. Viem, že ďalší ide o pár minút, ale že sa mi to musí stať práve dnes ! Budem pred šéfom vyzerať ako idiot, ak na tej porade ani nehlesnem. 8 : 45 Konečne som v City. Cesta bola hrozná, boli sme natlačení vo vlaku ako sardinky a navyše mám dnes ťažkú tašku s podkladmi, ktoré som dúfala, že si stihnem prejsť večer pred poradou. Samozrejme som nestihla, ako inak - a v duchu si nadávam, že kto nemá v hlave, má v nohách (v tejto situácii asi aj v rukách). Bežím na opačné nástupište, aby som chytila metro na zástavku Aldgate, pri ktorej pracujem. Moj každodenný spoj mi samozrejme už ušiel, ale mám šťastie, meškám asi iba 3 minútky, a vidím prichádzať ďaľšiu súpravu. Nastupujem a moja tajná túžba sadnúť si sa rozplýva - nie je voľné ani jedno miestečko. Čo už, je to iba pár minút. 8 : 55 Nedostala som sa nikam. http://korpus.juls.savba.sk:8080/manatee.ks/annotation?pos=259059877&corpname=prim-4.0-public-all

Rozhodla sa skryť pod najbližšiu bránu. Keď siahla na kľučku, zistila, že brána je zamknutá. Nervózne sa mykla a nahlas vyhŕkla: — Preboha! Kde mám kabelku...? Iste som ju zabudla pri svokre. Ach, jaj! Namrzená na seba vrátila sa do nemocnice. Pri svokrinej posteli našla sestru. Práve sa chystala pichnúť injekciu. Nemusela jej ani povedať, prečo sa vrátila, sestra to zrejme vedela, lebo keď siahla po kabelke, ktorá ležala na nočnom stolčeku, s úsmevom poznamenala : — Kto nemá v hlave, má v pätách. Aj mne sa to stáva... Kamila na to odpovedala pokývaním hlavy. Hoci si všimla, že sestra prahne po rozhovore, odvrátila sa od nej k svokre, ktorá ležala opretá o hŕbu vankúšov. Zahľadela sa na jej tvár, zbrázdenú krížom - krážom vráskami ako čipková obruba jej čepca. Oči mala privreté, vyzerala, akoby vôbec nevnímala okolie. Z prepadnutých pootvorených úst sa vydieral chrčivý dych. Lászlová, Karin: Väzenie bez mreží. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 1994.